Spomienka

Spomienky sú jediným rajom z ktorého nás nemôžu vyhnať.“ (Jean Paul)

„
Včera som si pozrel film. Presnejšie film, v ktorom hrali hlavnú úlohu spomienky. Nechcem tu definovať spomienku, lebo to sa asi ani nedá a vôbec to nie je podstatné. Dlho som sa s týmto citátom od Jeana Paula stotožňoval. Myslel som si, že keď všetko dobré okolo mňa sa pominie, budem na to môcť aspoň spomínať. Ale už vtedy ma jeden človek upozornil, že sa mu sa ten citát vôbec nepáči. Škoda, že mi nevysvetlil prečo. Dlho som nad tým rozmýšľal a ešte dlhšie som na nič rozumné nemohol prísť. Až včera. Podľa toho, na čo som prišiel, spomienka nie je rajom, skôr peklom, aspoň pre mňa, lebo spomienka je už jediný a posledný záchytný bod si na niečo spomenúť. Na niečo, čo už navždy ostane len minulosťou a len a len spomienkou. Už nikdy sa presne to isté nestane a je úplne jedno, či to je pekná spomienka, alebo spomienka, na ktorú by som najradšej zabudol. V tom filme sa chlapík rozhodol, že si dá vymazať spomienky na jednu ženu. Pre mňa dosť iracionálne a nepochopiteľné. Aj keď si viem predstaviť, asi ako približne sa cítil. Nikdy by som niečo podobné neurobil. Veď každá spomienka na hocikoho identifikuje mňa ako jedinca, keby som už takýmto spôsobom prišiel o spomienky, a tým o veľkú časť aj mojej osoby, môjho vnútra a mojej identity, asi by som sa dlho zožieral v svojej úzkosti. A to nehovorím o pekných spomienkach, na ktoré nechcem zabudnúť, aj keby som mal k tej dotyčnej osobe akýkoľvek odpor. Je to minulosť, už sa to nikdy nemusí zopakovať a predsa učíme sa na vlastných chybách, aspoň by sme sa mali. Tak nechajme radšej spomienky spomienkami a skúsme sa zaoberať prítomnosťou a trošku pozerať aj dopredu. Veď z každého okamihu nám môže ostať spomienka a len na nás záleží, či to bude pekná spomienka, alebo taká, pri ktorej sa nám vybaví smútok a úzkosť.

Kniha

Už dávno som nič nenapísal. Ani sám neviem prečo.ja, ktorý potrebujem dat všetko zo seba von a najčastejšie týmto spôsobom, pomocou vyrtuálneho pera a papiera. No v poslednej dobe tak tomu nebolo. Až dnes som zistil prečo. Keď sa nad tým tak zamyslím, na takú ľahkú otázku som hľadal tak dlho odpoveď. Jednoduchá odpoveď, som prázdny. Moje emócie ako by neexistovali, som ako dlha kniha roôznych náznakov a spomienok na život ale v podstate prázdna. Nie je tam nič, čo by ma posúvalo ďalej. Nič, na čo by som sa znova tešil. Kniha s veľkým počtom stránok na ktorých sú síce slova, ale sú úplne prázdne. Momentálne iba preživam do nasledujúceho dňa a tak sa to so mnou bude ťahať ešte dlho. Možno az dpvtedy, kým nezačnem novú kapitolu tejto zbytočne dlhej knihy, možno to už bude čoskoro. Čaká ma vysoká škola, na ktorú sa v podstate aj teším. Konečne troskazmením vzduch, ľudí, myšlienky. Možno to bude dobré a ja začnem znova trosku rásť. A možno nie a čím ďalej budem od miesta môjho minulého šťastia, tým viac sa budem ponárať do tej knihy a tým viac sa budem strácať medzi riadkami. No uvidíme, možno svitne lepšia budúcnosť.

REVOLUCIA

"Revoluce je skandální období, kdy pravda chodí po ulicích nahá a policie si netroufá zakročit."

Gabriel Laub 

                                                                                                                            

Dneska bol konecne prijemny, skoro letny den. Po vcerajsej sprsku nahod a prekvapeni, ktoru som radsej splachol alkoholom, mi sice nebolo dva krat najlepsie ale chcel som sa dnes ucit a tak svoj zamer som aj splnil. Lenze dneska bolo ucenie cim si vynimocne. Po prve isiel som sa ucit vonku pred dom, lebo vonku bolo krasne teplucko. Tak som si lahol na hojdacku a s mp3 v usiach, v ktorej mi vyhraval Air som sa zacal teda ucit dejepis. Konkretne francuzsku revoluciu.Rozplival som sa nad heslo rovnost-bratstvo-sloboda.No zaroven som zacal premyslat ci taketo nieco funguje aj dnes a v nasej spolocnosti. Zacnem rovnost. Tento pojem je v podstate pre sucastne obyvatelstvo takmer neznami pojem. Je mi hned jasne ze ludia si nemozeu byt rovny vekom, pohlavim, vzdelanim, alebo mnozstvom nahromadeneho majetku.No mohli by sme si byt rovny aspon pred zakonmi, no na Slovensku to proste nejde. A toto nie je jediny problem vo verejnych financiach vsetko riadi klientelizmus a kazdy sa tvari ze je to vsetko v poriadku. Druhy bod- bratstvo. Tak toto je na Slovensku fakt zaujimave. Namiesto toho aby ludia spolocne riesili spolocne problemy nasho statu, tak sa radsej soscuju ty si madar ty nie si dobry clovek a podobne a pritom je to len vykonstruovany extremizmus jednej vladnucej strany s jedny idiotom na cele na Slovensku a Madarskymi gardami v Madarsku. Teraz to najlepsie na zaver - sloboda. Podla ustavy a neviem akych vsetkych zakonov a nam zarucena sloboda slova a tak dalej a tak dalej ale co sa deje u nas? Ak niekto nieco napise o vladnom politikovi tak je hned oznacovany za klamara za skodcu slovenskeho statu, za nemoralneho cloveka a neviem co ete a k tomu teraz sluzi aj "uzasny" tlacovy zakon. No proste sloboda aku svet nikdy nikde nevidel... dufam ze po uverejneni tohto clanku sa nedostanem aj ja na "ciernu" listinu nepohodlnych ludi tejto vlady a hadam budem moct uspesne dokoncit studium. 

Hillsborough 1989

15. april 1989 mal to byt futbalovy sviatok. Semifinale anglickeho FA cupu medzi Liverpoolom FC a Notingham Forest , zapas na ktory sa tesili tisicky divakov. Masy ludi putovali do futbaloveho stanku Sheffieldu Wednesday. Len par rokov pred tym presiel mnohymi bezepcnostnymi opatreniami no ako vyslo najavo v tento den ... boli uplne zbytocne. Fanusikovia FC Liverpool dostali listky na tribunu Leppings Lane End v pocte 10000 kusov. No zaujem bol enormny a to sa stalou v tento den aj osudnym. Vykop ocakávaného stretnutia bol naplanovany na 15:00, fanúsikovia oboch stran boli informovani, aby sa na stadion dostavili s dostatocnym casovým predstihom. Priblizne polhodinu pred planovanym vykopom stretnutia sa zacal v uzkom priestore pred turniketmi tvorit obrovsky dav nedockavych priaznivcov, ktori chceli jedine – vidiet milovany klub v akcii. Desat minút pred vykopom dosiahol dav 5000 ludí. Veliaci policajny dostojnik vydal trikrat poziadavku o otvorenie bran, aby diváci mohli turnikety obist. Povolenie vsak dostal az 8 minut pred uvodným hvizdom zapasu. Jedinym vchodom sa na stadinn snazilo dostať pät tisic ludí, co malo katastrofalne následky. Tunel totiz ludí odvadzal nie do vsetkych styroch sekcii tribuny Lepping Lane, ale len do jednej jedinej. V tomto smere totalne zlyhali usporiadatelia a organizatori, ktori mali fanusikov rozmiestnovat do prazdnejsich sektorov tribuny.  Takto sa zacla najvacsia tragedia anglinceko sportu . Po uvodnom hvizde si niktonevsimal co sa deje na spominanej tribune ludia ktory stali v predu pred betonovou stenou sa snazili preliezt plot a dostat sa na ihrisko. Tym ktorim sa to nepodarilo ostali v pasci smrti bud sa udusili ale bo ich usliapal dav.Nezranení priaznivci Liverpoolu sa snazili pomahať zachranarom a policajtom a zachranovali kamaratov, pribuznych aj neznamych ludi. Takmer stovke divakov vsak už pomoct nedokazali. Priamo na Hillsborough prislo o zivot 94 ludi, dalsich 766 bolo zranenych a 300 previezli do nemocnic. O styri roky nesksor sa pocet mrtvych na nasledky tragedie v Sheffielde rozsiril na 95, ked zraneniam podlahol 14-rocny Lee Nicol. Poslednou obetou Hillsborough sa stal v roku 1993 Tony Bland, ked po styroch rokoch v kome podlahol tazkym zraneniam. Tato tragedia navzdy zmenila bezpecnostne opatrenia na futbalovych stadionoch. Pri domacom stadione Lievrpool vznikol jeden z najvacsich symbolickych pomnikov, kde fanusikovia spominaju na mena obeti. Na pocest tymto obetiam vznikla aj hymna Liverpoolu YOU'LL NEVER WALK ALONE, ktora je nezabudnutelna. Tato katastrofa otriasla hlavne vsetkymi ludmi pre ktorych bol futbal jednou z najdolezitejsich sucasti zivota takisto ako tragedia Busbyho deti, alebo pad lietadla s hracmi Turina a legendarnym Mazollom. Tragedie sa mozno stavaju ale ja nepochopitelne preco sa stala prave tato . Takato tragedia sa uz nikdy nesmie zopakovat. Futbal je vzdy len hra, hra tkora ma divaka pobavut a potesit a nie pripravit o zdravie alebo o zivot. 

JA alebo nie?

Rozumel som mu vo všetkom . Vedel som na čo myslí fakt zaujimavý pohľad do myšlienok tak vzdialeného človeka ktorý sa tak strašne podobal na mňa, že som tomu ani nemohol uveriť. Dokonca som na sebe(nevedel som či som skutočný alebo len prelud) cítil každy každučičký centimeter jeho tela ako sa chveje od niečoho čo mi bolo skryté, čo som dovtedy nikdy nezacítil. Nemal som poňatia čo by to mohlo byť. V tom momente som bol úplne zúfalý. Ľudská bezmocnosť je niečo úžasné. Taký inteligentný tvor ako človek a vie ho to na určitý čas uplne paralizovať. No najzaujímavješie na tom okamihu bolo to , že "ja" stál pred voľbou. Voľbou ktorá určite poznačí jeho budúcnoť, aj keď si myslím, že každy okamih nášho života v nás zanechá nezmazateľnú stpou, ktorá ovplyvní náš život natrvalo, aj keď by to malo byt len zavretie očí.No táto voľba bola možno najdôležitejšía v živote. Cítil som na rukách, že ma žiada o pomoc. Dokonca mi odkryl aj jeho voľbu. Tá voľba bolá strašná, neviem ju konkretizovať, z ničím podobným som sa nikdy nestretol Toľko beznádeje a smútku v jednej osobe je asi ani nepredstaviteľné. Chcel som mu však pomôcť, vedel som, že to sám určite nezvládne, ale tu narazila  kosa na kameň, hoci som sa ako snažil nemohol som mu povedať ani slovo, nemohol som mu to ani gestikulovať ani dať pocítiť moj tep srda, ktorý sa neustále zvyšoval.Začal sa mi pomaly strácať z dosahu mojích citov a telepatia už tieš nefungovala, no stále bol tu ani sa nepohol.Bol som plný beznádeje, konečne som aj ja pocítil čo to vôbec znamená, bola to možno moja najzaujímavejšia skúsenosť. Vidieť, že niekedy aj keď ako chceme človeku sa nedá pomocť. Škoda, chcel som .

Voľby

21.marca som mal tú česť byť členom volebnej okrskovej komisie. Bola to fakt zaujímava práca, ktorá sa neopakuje každý deň.Musím sa priznať, že prvý krát som tam išiel so strachom v očiach. No všetko sa veľmi rýchlo zvtrlo a porozumel som si s každým členom čo bolo fajn. Hlboko do pamäte sa my vryli dva momenty jeden pozitívny a jeden negatívny.Ako vždy, začnem tým pozitívnym.Vedľa mna pri to dlhom bielom stole sedel pan učiteľ. Celkom milý sympatický 50-tnik, ktorý sa celý deň staral o našu dobrú náladu vtipmi, historkami a trefnými poznámkami.No ešte niečo bolo na ňom zaujímave a myslim si že aj exelentné. Každý jeden, kto si prišiel splniť svoju občiansku povinosť bol pánom učiteľom oslovený krstným menom, potom nám povedal aj priezvysko aby sme si ho mohli" zakrúžkovať" a s väčšinou s nich prehodil nejakú zdvorilostnú frázu.Možno by na tom nebolo nič zvláštne keby to bola dedinka ktorá má 200-300 obyvateľov.Ale obec, v ktorej som bol mala niečo pod 3000 obyvateľov a na voľbach bolo príťomných niečo vyše 600 voličov.durhá skutočnosť, už ale nebol taka prijemná. Niečo okolo po jedenástej sme sa vybrali do domova socialnych služieb, kde sídlia nielen dôchodcovia, ale aj ludia s mentálnymi poruchami.Prvá vec co ma prekvapila, bolo že všetci už na nás túžobne čakali v jedálni. Bolo ich asi 30.No ked sa prisúpilo k hlasovani nestíhal som sa čudovať. skoro všetci neboli schopný urobiť ani krížik a niektorý dokonca ani nič prečitať.Tak to povačšine odvolila ich ošetrovateľka. Na jednej strane chápem chceli sa zažiť, čo sa každy deň neopakuje, ale zas na druhej strane to takto odvoliť je niečo nenormálne. Druhy krát tam už asi nevstúpim a ak áno tak budú mať tí ľudia viac času a každy si svojho kandidáta označí sám . Na záver ešte jedna perlička ktora mi utkvela v pamäti.Jeden starši pán, mohol mať okolo 70-ky, keď hadzal svoj hlas do urny, tak kričal:"Za Rusko a za Stalina" čo ma tak vivedlo z miery, že som ho bol schopný konokautovať jedno ranou. Veď načo išiel hlasovať slobodne, načo išiel hlasovať slovenského kandidáta, niečo nepochopiteľné.

Myšlienka

Deň sa kráti a prichádza noc a s ňou niečo potlačené v stúpajúcich stĺpoch sniacich duší. Je to myšlienka. Myšlienka človeka, ktorá je venovaná tomu, kto sa jej nezľakne. Pre každého má však iný vzhľad. Pre mňa to bola žena bez Tváre, ktorá ma zobúdzala bozkami. Tie bozky však boli chladné. Ľúbili a zároveň ubližovali, aj keď sa snažila ja som ostal neprebudený. V hlave som mal prázdno- naozaj zaujímavý pocit keď neexistujem. Stála nado mnou a ja som stále nevedel o koho ide, ale cítil som niečo.Neopísateľné spojenie nespojiteľného,mňa a tej beztvárej siluety od ktorej som už nechcel nikdy odísť, ale ona odišla. No skôr ako odkráčala do tmy zjavili sa jej črty tváre a ja som uvidel ...