Deň sa kráti a prichádza noc a s ňou niečo potlačené v stúpajúcich stĺpoch sniacich duší. Je to myšlienka. Myšlienka človeka, ktorá je venovaná tomu, kto sa jej nezľakne. Pre každého má však iný vzhľad. Pre mňa to bola žena bez Tváre, ktorá ma zobúdzala bozkami. Tie bozky však boli chladné. Ľúbili a zároveň ubližovali, aj keď sa snažila ja som ostal neprebudený. V hlave som mal prázdno- naozaj zaujímavý pocit keď neexistujem. Stála nado mnou a ja som stále nevedel o koho ide, ale cítil som niečo.Neopísateľné spojenie nespojiteľného,mňa a tej beztvárej siluety od ktorej som už nechcel nikdy odísť, ale ona odišla. No skôr ako odkráčala do tmy zjavili sa jej črty tváre a ja som uvidel ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára