Spomienky sú jediným rajom z ktorého nás nemôžu vyhnať.“ (Jean Paul)
„
Včera som si pozrel film. Presnejšie film, v ktorom hrali hlavnú úlohu spomienky. Nechcem tu definovať spomienku, lebo to sa asi ani nedá a vôbec to nie je podstatné. Dlho som sa s týmto citátom od Jeana Paula stotožňoval. Myslel som si, že keď všetko dobré okolo mňa sa pominie, budem na to môcť aspoň spomínať. Ale už vtedy ma jeden človek upozornil, že sa mu sa ten citát vôbec nepáči. Škoda, že mi nevysvetlil prečo. Dlho som nad tým rozmýšľal a ešte dlhšie som na nič rozumné nemohol prísť. Až včera. Podľa toho, na čo som prišiel, spomienka nie je rajom, skôr peklom, aspoň pre mňa, lebo spomienka je už jediný a posledný záchytný bod si na niečo spomenúť. Na niečo, čo už navždy ostane len minulosťou a len a len spomienkou. Už nikdy sa presne to isté nestane a je úplne jedno, či to je pekná spomienka, alebo spomienka, na ktorú by som najradšej zabudol. V tom filme sa chlapík rozhodol, že si dá vymazať spomienky na jednu ženu. Pre mňa dosť iracionálne a nepochopiteľné. Aj keď si viem predstaviť, asi ako približne sa cítil. Nikdy by som niečo podobné neurobil. Veď každá spomienka na hocikoho identifikuje mňa ako jedinca, keby som už takýmto spôsobom prišiel o spomienky, a tým o veľkú časť aj mojej osoby, môjho vnútra a mojej identity, asi by som sa dlho zožieral v svojej úzkosti. A to nehovorím o pekných spomienkach, na ktoré nechcem zabudnúť, aj keby som mal k tej dotyčnej osobe akýkoľvek odpor. Je to minulosť, už sa to nikdy nemusí zopakovať a predsa učíme sa na vlastných chybách, aspoň by sme sa mali. Tak nechajme radšej spomienky spomienkami a skúsme sa zaoberať prítomnosťou a trošku pozerať aj dopredu. Veď z každého okamihu nám môže ostať spomienka a len na nás záleží, či to bude pekná spomienka, alebo taká, pri ktorej sa nám vybaví smútok a úzkosť.
